Reálne i tradované príbehy z histórie i nedávnej minulosti v prozaickej i veršovanej podobe sú súčasťou ľudovej slovesnosti. Tieto príbehy sú často zdrojom informácií o histórii regiónu a obsahujú i rôzne regionálne zvláštnosti, ktoré nie sú spracované v odbornej literatúre. Zbieranie a uchovávanie týchto príbehov by malo slúžiť ako zdroj regionálnych informácií i potenciálny podklad pre literárne spracovanie. Z dlhodobého hľadiska cieľom tejto aktivity je konzervačná funkcia - uchovávať ich aj pre budúce generácie. Vhodným kandidátom pre túto úlohu sa javia regionálne knižnice, čo súvisí s ich poslaním zhromažďovať, uchovávať a sprostredkovávať informácie o regióne. Na začiatok prinášame najúspešnejšie oživené príbehy, ktorými tvorcami sú detskí čitatelia z obecných knižníc okresu Košice-okolie.

Oživené príbehy 2009
Verejná knižnica Jána Bocatia v Košiciach vyhlásila III. ročník regionálnej súťaže pod názvom Oživené príbehy. V tomto roku sa o prvenstvo uchádzali mladí čitatelia z 10 knižníc okresu Košice-okolie (Kysak, Čaňa, Valaliky, Seňa, Malá Ida, Veľká Ida, Družstevná pri Hornáde, Hrašovík, Poproč, Bohdanovce). Vyhodnotenie a odovzdanie cien „malým spisovateľom“ sa uskutočnilo v Kultúrnom dome v Kysaku 26. novembra 2009. Tohtoroční víťazi: 1. Povesť – Simona Boháčová spracovala príbeh na základe rozprávania Márie Fabryovej (Družstevná p. Hornáde) 2. Začiatok baníctva v Poproči – Marianna Pavlišinová spracovala príbeh na základe rozprávania Anny Baníkovej (Poproč) 3. Fašiangové časy – Katarína Andrejčáková spracovala príbeh na základe rozprávania Ondreja Olejníka z Kysaku Osobitné ocenenie - Poľovačka - Barbora Riganová spracovala príbeh na základe rozprávania členiek klubu Babinec (Seňa)

Povesť
Na výhone, tam pod brehom jest mlaka, ešče i vy dzeci znace ktorá. Staré ľudze, a i my keť sme buli malé sme ju volali uhynaca mlaka – bo še pod nohami uhynla jak perina a vera nikda nikto by nebol do tej mlaky vešol, i keby tam neznam jake bubaky buli rošli, každý še jej bal. Utorelo še, že nema dna. Ešče moja stará babka mi utoreli, že tam dakedy davno bula veľká karčma. A do tej karčmy še zhodzeli furmani zdaleka a ne lem furmani, ale vera šicke chlopi i parobci z valala a z calej doliny. Či v noco abo prez dzeň še s tamadz ozýval veľký spev a krik, dakedy až do Sokoľa bulo ten krik čuc. Chlopom tam dobre bulo, šak karčmarka i zo svojima dzefkami by jim bula dala šicko na švece, pokedy vidzela, že majú grajcare. A vera nejeden gazda tam zochabel nelen peneži, ale i kone, i poľo a nakonec i dom – šicko prepel v tej karčme. Keť še obačel, ostal holý i bosý a mohol isc po žobraňu.

Tak tam chodzel doraz každý dzeň i jeden gazdaz valala, Ďura še volala neraz prišol domu až ráno, keť už kohúty kikiríkali. Jeho žena poňho každý dzeň chodzela i zo svojima drobnýma dzecami a všelijak šumne volali oca domu, no von na to nič nedbal. Raz, keť zaš po neho prišli, ten Ďura še nazloscel – šak bol i poriadne spitý, začal bic ženu i dzeci a povyrucoval jich šických von. Vtedy jeho žena, z veľkého žaľu co jej bulo ľuto tých drobných dzeci, že jich ocec vyrucuje jak dajaké mačatá, zakričela - „bodaj by ši še i s calú karčmu pod žem prepadol za tote našo nevinné dzeci“. A vtedy lem tak mocne zadunelo, zahrimelo a pokedy še bedna žena spametala, neostalo z karčmy nič, calá še prepadla i s tyma co v nej buli. Nič po nich neostalo, len tota uhynaca mlaka. A ľudze zdaleka toto mesto obchadzali, nikto by nebol večar abo v noci išol na toto prekľaté mesto. Staré ľudze utoreli, že ešče dluho bulo v noci čuc krik a špev v Vyhona, jak by spopod žemi vychodzeli a švetlo bulo vidno blikac až v Kosceľanoch.

Raz tam nad totu mlaku oral jeden parobek podvečerom poľo – Marcin še volal. Bac še nebal, šak bol mladý, zdravý a mocný a kadzejaké babské pletky von nesluchal. Kedz še už dosc zocmelo, naraz lem začul veľký krik a špev, jak keť pijaci špevajú. Vtedy už mu bulo všelijak, ta lem zakričal na kone – hijo!, žeby frišnejši cahali.No kone šs z toho hluku a špevu, co še ozýval jak pod kopytami, splašeli a skočeliz teho brehu prosto do mlaky a s Marcinom. A veru tam i ostali kone i Marcin, lem koľcastyrčeli z mlaky. A vtedy tam prestal špeva krik, lem še ozývalo hijó, že až mrazchodzel po cloveku co to začul. Tak še i do neška tote žeme nad mlaku volajú Nad Marcinom. Tak to bulo s totu mláku na Vyhone a dobre zrobice i vy, kedz ju zdaleka obejdzece.

Spracovala: Simona Boháčová
Obec: Družstevná pri Hornáde
Autor príbehu: Mária Fábryová
Dátum získania príbehu: september 2009

_________________________________________________________________________

Vyhodnotenie 2. ročníka regionálnej súťaže sa za účasti autorov príbehov a pozvaných hostí konalo dňa 26. novembra 2008 v Obecnej knižnici Seňa.

Tento príbeh mi rozprávala moja babka. Stal sa v dávnej minulosti v našej dedine. V tých časoch dievčatá nosili kroje, ktoré boli veľmi pekne vyzdobené. Bohato zdobený kroj mala máloktorá dievka. Tie chudobnejšie si svoj kroj zdobili tým, čo mali doma. Napríklad mašličkami, korálkami, perličkami a mnohými inými ozdobami. Babka pri rozprávaní poznamenala, že si možno myslím, že závisť v jej časoch neexistovala. Že závisť je známa len v dnešných časoch. Ale nie je to pravda. A pokračovala vo svojom rozprávaní. V dedine žilo jedno chudobné dievča, ktoré si nemohlo tie čačky-mačky len tak dovoliť. Nemalo na to. Strašne závidelo dievčatám, ktoré mali nejakú novú ozdôbku. Za každú cenu sa chcelo vyrovnať ostatným dievčatám, aby sa jej neposmievali. Tá jej túžba prerástla do nekontrolovateľnej závisti. V tom čase zomrela jedna tetka v dedine. Dva dni po jej pohrebe spomínané dievča išlo podvečer na cintorín poliať kvety na hrobe svojej babky. Ten hrob bol vedľa čerstvého hrobu spomínanej tetky. Na hrobe boli čerstvé vence a kytice, ktoré boli ozdobené bielymi stužkami. Dievčina bez rozmýšľania postŕhala stužky z vencov a prisvojila si ich. Srdce jej horelo radosťou ako si svoje vrkoče ráno ozdobí, aj svoj kroj. Hneď v ten večer popríšivala stužky na košeľu, lajblik, parádne to bolo až, až.... Na druhý deň sa v tomto ozdobenom kroji prechádzala po dedine. Večer, keď sa zatvorila vo svojej izbe a išla sa vyzliecť, začula akýsi tajomný hlas: "Vráť to, čo ti nepatrí; vráť, čo ti nepatrí..." Nevidela nikoho, iba ten hlas. Vydesená vyšla na dvor, ale tam nikoho nebolo. Vrátila sa do izby a znova ten hlas. Dokonca mala pocit, že ju aj niekto šklbe, štípe. V tej chvíli postrhávala všetky tie stužky a odniesla ich na cintorín, na hrob, z ktorého ich vzala. Keď sa vrátila domov, bola už pokojná, nikto sa k nej neprihováral. Od tejto príhody sa závisť z duše dievčaťa vytratila. Babka mi ďalej hovorila, že to bol hlas zo záhrobia, ale ja si myslím, že to bolo svedomie dievčaťa, ktoré sa v nej ozvalo. Ale už nech to bolo ako bolo, ľudia by mŕtvym mali dať pokoj.

Alena Lišková, 9. ročník, Kysak
príbeh napísaný na základe rozprávania Anny Liškovej

Môj dedko Ondrej mi veľmi rád rozpráva príbehy a príhody zo svojich mladých čias. Najradšej mám príhody o Cigánoch, o tom, čo s nimi oni - parobci vyvádzali. V päťdesiatych rokoch minulého storočia žili Cigáni vo svojich chatrčiach, v osadách vždy niekde za dedinou okolo vody. Bolo všeobecne známe, že sa veľmi boja, keď niekto z ich osady zomrie. Ak sa niečo také stalo, tak bolo zvykom, že do pohrebu všetci príbuzní i ostatní členovia z osady sedeli celý deň aj celú noc pri truhle mŕtveho. Vraj preto, aby sa na nich nebožtík nenahneval a nechodil ich po smrti strašiť. Nebolo tomu ináč ani vtedy, keď zomrel starý, vážený Cigán - vajda Béla. Podľa zvyku, keď sa zvečerilo, zišli sa malí aj veľkí pri Bélovej truhle. Malí driemali a tí väčší a dospelí hrali karty, popíjali pálenku, ba aj na husle zahrali obľúbené melódie nebožtíka. Parobci z dediny sa zišli po dennej robote v krčme. Keď sa krčmára pýtali, kde sú Cigáni, že ani jedného v krčme niet, dozvedeli sa, čo sa stalo. A roztopašní mládenci dostali nápad. Čo tak nastrašiť Cigánov. Slovo dalo slovo a plán bol na svete. Okolo pol jedenástej v noci vybrala sa partia šiestich mládencov do osady "za vodu". Najodvážnejší z nich - Matej vošiel do chatrče, kde sedeli osadníci okolo truhly. Obchádzajúc okolo truhly, vyjadroval svoj súcit s pozostalými a nebadane priviazal mŕtvemu o malíček ruky tenký povrázok, ktorý natiahol ku škáre chatrče. Za chatrčou čakali ostatní, ktorí ten povrázok vytiahli a čakali na vhodnú chvíľu. Matej popri potešovaní a vyjadrovaní svojho smútku nad stratou takého dobrého človeka ako bol Béla, podpichol hlavne starších, že kým Béla - vajda žil, nechceli ho poslúchať a teraz za ním plačú. Že on má dojem, že oni sú radi, že ho niet. Samozrejme Cigáni nechceli pripustiť, že Matej má pravdu. Tvrdili, že oni ho mali radi a keby bol medzi nimi, boli by veľmi radi. Matej znova vytiahol svoj tromf a pýtal sa ich, či poznajú vetu: "Aj mertvy by še v hrobe obracel". Pozerali naňho, nevedeli, čo tým myslí. A milý Matej len na to čakal. Hneď sa ujal slova: " Každý z Vás tu nad truhlou vypovie slová, že Bélu mal nadovšetko rád. Ak Béla uzná, že je to pravda, bude to v poriadku. Ale ak to neuzná, uvidíte, čo sa stane." Dosť dlho trvalo, kým sa našiel prvý odvážlivec, ktorý podišiel k truhle a povedal: "Belku, šak znaš, jak ja ce rad vidzel. Ta ozdaj me nebudzeš chodzic strašic..." Len čo to dopovedal, samopašní parobci potiahli povrázok a ruka sa pohla. Vraj, dedko mi hovoril, mala som to vidieť, čo v tej chatrči nastalo. Trma-vrma, chaos, krik, vresk, že Bela ožil. Samozrejme, mládenci sa rýchlo vyparili a na druhý deň musel pán farár presviedčať osadníkov, že to sa im asi od tej pálenky rozum mútil. No oni sa nedali a tvrdili, že na vlastné oči videli, ako Béla ruku dvihol. Od tohto zážitku sa ešte viac báli, keď niekto zomrel a nechceli ani okolo cintorína chodiť. Ja som nechcela veľmi dedkovi veriť, ale on skončil slovami: "Či už veríš, alebo nie, tak to veru bolo."

Katarína Andrejčáková , 7. ročník, Kysak
príbeh napísaný na základe rozprávania Ondreja Olejníka

Počas chladných zimných večerov sme sa ako malé deti stretávali u našej prastarej mamy. Keďže býva hneď oproti nášmu domu, tak sme tam boli skoro stále. Okrem pozerania televízie a vystrájania sme si radi vypočuli aj rozprávky. V jeden večer, keď vonku zúrila víchrica a vypadol elektrický prúd, sme sedeli pri peci okolo prababky. Začala nám rozprávať príbeh, ktorý sa vraj stal kedysi dávno. "Deti" - začala prababka, "viete, kde je teraz kvetinárstvo?" všetci sme prisvedčili. "Práve tam kedysi dávno bývala židovská rodina a keďže chceli odísť do svojej vlasti za more, tak predali dom. Ale vraví sa, že za ten dom nedostali zaplatené. Nový majiteľ sa rýchlo udomácnil, ale čo sa nestalo." Zrazu prababička stíšila hlas. V miestnosti, kde sme sedeli svietili iba dve sviečky. Príbeh znova pokračoval: "Predstavte si deti, každučký jeden večer odkedy sa zmenil majiteľ, sa v okne prednej izby zjavil veľký biely pes. Postavil sa na zadné nohy a pozeral mĺčky do izby. Gazda, ktorý býval v tom dome mal jednu dcéru. Keďže bola veľmi zvedáva, tak v jeden večer vyšla von z domu a podišla k psovi. Začala sa mu prihovárať a chcela ho odohnať. Lenže ten pes sa ani len nepohol. Zrazu sa spustil silný vietor a nejaká neznáma sila odhodila dievča do veľkej vzdialenosti, že si až rozbila hlavu. Ráno utekal gazda pohľadať bývalého majiteľa a ten ich vystríhal, aby nikdy so psom nehovorili a nepribližovali sa k nemu, aby sa nestalo ešte väčšie nešťastie a že všetko sa to skončí ak mu zaplatia za dom takú sumu, aká mu prináleží." Starká zrazu prestala hovoriť a zhasla sviečky. "Ááá," všetky deti sme skričali od strachu. Odkedy som počula tento príbeh, tak vždy keď idem okolo toho domu, radšej prejdem na druhú stranu ulice. A hoci už nie som malé dievčatko, aj tak mám zimomriavky na chrbte, keď tam vidím nejakého psa. Avšak vždy si spomeniem, že stále si mám dávať pozor, aby som nikomu nič nebola dlžná.

Denisa Kosztyuová, Valaliky
príbeh napísaný na základe rozprávania Vilmy Kacvinskej