Oživené príbehy 2012




Víťazný príbeh VI. ročníka
O krásnej Aničke a kapitánovi

Počas letného daždivého dňa, mi raz moja babka rozprávala starý príbeh, ktorý sa odo hrával v našej malej obci, v Jasove.
Príbeh „o kapitánovi Jiskrovi a o krásnej Aničke“.
Všetko sa to začalo v 15.storočí, po smrti uhorského kráľa Vladislava. Keďže Vladislavov syn Ladislav bol ešte maloletý, manželka kráľa, kráľovná Alžbeta, pozvala na hrad vynikajúceho českého bojovníka Jána Jiskru. Poverila ho zastávať práva malého Ladislava a v jeho mene vládnuť nad krajinou.
V tej dobe pretrvávali boje o nadvládu nad Uhorskom, ktoré sa prehnali aj našim krajom. Tak, ako malý Ladislav rástol, rástla aj Jiskrova snaha zachovať si priazeň ľudu a samostatnosť. Vláda sa mu tak zapáčila, že sa rozhodol ísť aj proti vlastnému kráľovi, už dospelému Ladislavovi. Čoraz častejšie prebýval na okolitých hradoch a veru, zavítal aj k nám.
Povráva sa, že v tých časoch ešte na Jasovskej skale mocne stál kamenný hrad, v ktorom jeden čas býval práve kapitán, Ján Jiskra. Dnes po hrade ostalo len zopár kameňov. Kapitán Jiskra držal stráž nad našim okolím, pretože sa dopočul, že majú tadiaľto prechádzať aj nepriateľské vojská Jána Huňadyho, s ktorým viedol kvôli obsadeným územiam tiež boj. Tunajší ľudia si Jiskru veľmi vážili a jeho prítomnosť im zaručovala, v tých krutých časoch, pocit bezpečia. Jiskra však mal aj iné úmysly, ako iba chrániť získané územie pred Huňadym. Zabudol na dávne priateľstvo s kráľom Ladislavom a na dobré časy, ktoré vďaka jeho zastúpenia prežil. Chystal sa preto na svoj veľký boj s kráľom. Keď sa o tom tunajší ľudia dozvedeli, snažili sa odvrátiť túto ukrutnú Jiskrovu myšlienku. Vedeli veru, že ak sa Jiskra pustí do samotného doja s kráľovskými vojskami, bude zle nedobre. Aj prehrá, prehrajú všetci nevinný ľudia s ním. V Jasove pod skalou býval v tých časoch veľký mlyn a v ňom mlynár so svojou krásnou dcérou. Jiskra sa do tejto krásky Aničky mlynárovej veru zadíval. Na chvíľu zabudol na kruté plány. Anička mu často vyprávala o všetkých dobrých ľuďoch, ktorí v tejto malej dedinke bývajú a tak láska iskrila v očiach kapitána miesto vojny. Jisrka si vzal Aničku na skalu do zámku. Našlo sa vtedy veru mnoho neprajníkov, ktorý tvrdili, že mlynárova dcéra patrí do mlyna a nie na hrad. Múdrejší však dúfali, že láskou zaslepený Jiskra zabudne na veľký boj s kráľom a ubráni nás pred vojskami Huňadyho. Aničku zastávali, lebo vedeli, že nie len krásou je obdarená, ale aj dobrým srdcom. Miestna stará veštkyňa však Aničku varovala pred veľkým nešťastím, ktoré sa chystá. A mala pravdu. Jiskra, napriek Aničkiným varovným slovám veštkyne, poslal do boja rytierov na ďalšiu výpravu proti kráľovi. Veril, že tentokrát zvíťazí a že má oporu všade navôkol. Vždy bol k ľudu veľkorysý a preto si ho obľúbili väčšmi ako kráľa. Anička sa vrátila späť do mlyna, lebo verila v slová starej bosorky a pri otcovi sa cítila bezpečnejšie, než na hrade. Pri ťažkej práci nemala čas na zlé myšlienky. O pár dní jej však sám Jiskra klopal na dvere. Prišiel sa rozlúčiť. Bitku prehral a musel opustiť krajinu. Poslednú noc chcel prespať v mlyne. A kde jej ťažká práca nedovolila rozmýšľať. Jedného dňa jej na dvere zaklopal Jiskra, ktorý sa s ňou prišiel rozlúčiť lebo prehrali a musel opustiť krajinu. Svoju poslednú noc chcel stráviť s Aničkou v mlyne. V tom im však zabránila stará veštkyňa, ktorá vtrhla do mlynárovej chalupy a upozornila ich, že musia hneď odísť, inak bude zle. Kapitána a zopár jeho chlapov odviedla do úkrytu, do Jasovskej jaskyne. Hneď ráno, sám gróf prišiel k Aničke na výzvedy. Udatná deva však nič neprezradila. Potajomky chodievala každý deň s jedlom a vodou za svojou láskou a jeho družinou. Kapitán sa obával o jej bezpečnosť viac ako o svoju. A tak sa rozhodol, že ešte túto noc odíde. Kráľ Ladislav si bol vedomý toho, že zvíťazil nad Jiskrom. Nezabudol však na to, že Jiskra si získal srdce mnohých v tejto krajine sa chcel pomstiť za všetko. Chcel Jiskru vo vlastných rukách, živého či mŕtveho za každú cenu. Zavítal na Jasovský kamenný hrad, a uniesol tam aj Aničku. Myslel si, že keď sa Jiskra dopočuje, že kráľ drží jeho milú v krutom mučení, sám sa príde vzdať. Po Jiskrovi však nebolo už ani chýru, ani slychu. Ladislava držala túžba ukázať ľudu, že pánom tohto kraja je on aj za cenu Aničkinho života. Doráňanú dievčinu zamkol na hrade a hrad nechal zničiť.
V Jasove zavládla polnoc. Ľudia sa ráno zobúdzali s bolesťou na srdci, ktorú nič nedokázalo vyliečiť. A ani Aničku, ani kapitána už nikto nikdy nenašiel.

Spracovala: Bianka Jaššová – 13 rokov z Jasova
Autor príbehu: Anna Psotová a Jozef Psota
Dátum získania príbehu: august 2012










___________________________________________

Oživené príbehy 2011

Keď som pred časom v služobnej veci navštívil Bohdanovce, cítil som sa ako doma. Vrúcne prijatie, milí ľudia. A tak je to zakaždým. Preto som ani na chvíľu nezapochyboval o tom, že pri vyhodnotení súťaže Oživené príbehy sa obdobne ako ja, budú cítiť všetci pozvaní. A nemýlil som sa.
Verejná knižnica Jána Bocatia v Košiciach už po piatykrát vyhlásila regionálnu súťaž pod názvom Oživené príbehy, určenú mladým čitateľom obecných knižníc nášho okresu. Ich úlohou bolo písomné zachytenie príbehov minulosti, ktoré žijú v pamäti najstaršej generácie, formou spracovaného príbehu. Vyhodnotenie i ocenenie účastníkov súťaže sa koná zavše v niektorej zúčastnenej knižnici - obci. 8 novembra 2011 o 10:00 hodine sa uskutočnilo v Kultúrnom dome v Bohdanovciach.
Do súťaže sa zapojilo osem knižníc - Rozhanovce, Valaliky, Veľká Ida, Bohdanovce, Seňa, Malá Ida, Čaňa a Kysak. Spolu mladí čitatelia zozbierali a spracovali osemnásť príbehov. V úvode stretnutia, mimochodom v krásne jesenne vyzdobenej sále, nás všetkých privítala pani starostka Marta Gamrátová. Nasledoval pestrý program pod taktovkou pedagógov a pána riaditeľa miestnej Základnej školy. Od slov úvahy, cez ľudový tanec, gitarové vystúpenie až po zábavnú paródiu rapu. Za čo im patrí úprimné poďakovanie. Na rad prišla očakávaná chvíľa, pod taktovkou riaditeľky našej knižnice PhDr. Kláry Kernerovej, ktorá vyhlásila víťazné príbehy. V tomto roku sa na treťom mieste umiestnila Monika Kuzmová zo Sene, na druhý stupienok pomyselných schodíkov víťazov sa postavila „domáca reprezentantka“ Kristína Šimčáková a prvenstvo so svojím príbehom Katika, získala Dianka Molitorisová z Veľkej Idy. Čestné uznanie za svoj príbeh - Ako sa babke na druhý svet nechcelo, získala Romana Horváthová z Valalík. Všetky ocenené prečítali svoje príbehy publiku, v ktorom okrem iných sedeli aj ich rovesníci - žiaci miestnej školy. V našej súťaži však nikdy nieto porazených, pretože všetky deti získali balíček drobností a účastnícky diplom. Uznanie si zaslúžia i neraz nepovšimnutí knihovníci. A tak sme sa rozhodli za každoročné zapojenie sa do súťaže oceniť aj knižnicu zo Sene a Kysaku. Po oficiálnych slovách a oceneniach nasledovalo pohostenie, na ktorom sme si pochutnali aj na vynikajúcich „bohdanovských holubkoch“. Milé rozhovory plynuli ku koncu nášho stretnutia.
Zo svojich skúseností viem, že za všetkým hľadaj človeka. A tak za všetko, patrí veľká vďaka pani starostke, nemenej kolegyni Anke Šimčákovej i všetkým Bohdanovčanom, ktorí sa pričinili o to, že sme sa cítili „ako doma“.

Ján Šimko
Verejná knižnica Jána Bocatia



Víťazný príbeh V. ročníka

Katika

Veľmi rada počúvam rozprávanie starých ľudí, o veciach ktoré sa stali dávnejšie. Ich príbehy sú opradené dávnou záhadnou minulosťou, ktorá nás núti počúvať príbeh až do samého konca. Presne taký úchvatný bol aj príbeh malého dievčatka menom Katika a jej mamky. Rozprávala mi ho jej teta, ktorá bývala na konci dediny pri potoku. Mali dvojročné dievčatko Katiku. Bolo to ich prvorodené dieťa, z ktorého sa pochopiteľne veľmi tešili a boli na ňu pyšní. No žiaľ ich šťastný rodinný život jedného dňa pretrhlo veľké nešťastie, keď malá Katika vybehla von k potoku, nevšimla si, že na zemi leží zoťatý strom, potkla sa a spadla do potoka. Tento pád bol pre ňu osudný, pretože sa utopila. Po tejto nešťastnej udalosti sa Katikini rodičia spamätávali veľmi ťažko. Jej mamka sa s tým veľmi ťažko zmierovala, jej srdce bolo plné žiaľu a smútku za milovanou dcérkou. Každý večer, keď líhala do postele počula pri potoku detský plač a utekala s nejakou nepochopiteľnou nádejou pozrieť von, ale na vode plávala iba biela kačka. Toto sa opakovalo každý večer a mama neprestávala plakať za svojou dcérkou. Jej blízki z rodiny sa už viac nedokázali dívať na jej žiaľ, preto sa rozhodli navštíviť veštca. Ten im povedal, že jej majú odkázať, aby prestala plakať, lebo jej dcérka sa nevie odpútať od tohto sveta, pretože jej dušu tu drží jej neutíchajúci žiaľ. A ešte dodal, že to čo sa malej Katike stalo teraz, je nič oproti tomu, čo by ju postretlo v živote, keby ostala žiť. Toto všetko vyrozprávali užialenej mame. Na ďalšiu noc, keď opäť počula detský plač, ktorý išiel od bielej kačky, vyšla von a prihovorila sa kačke, akoby to bola jej Katika. Povedala jej, že už nebude plakať, keď jej tým ubližuje, nech kľudne odíde na to krásne miesto, kde ju bude čakať a ona bude žiť práve pre tento deň, keď sa opäť stretnú. A od tejto noci už nebolo počuť pri potoku detský plač a ani bielu kačku už nikto nikdy nevidel.
Spracovala: Dianka Molitorisová , 10 rokov
Obec: Veľká Ida
Autor príbehu: Priska Lučaiová, 71 rokov
Dátum získania príbehu: 19.9.2011


OŽIVENÉ PRÍBEHY 2010

Reálne i tradované príbehy z histórie i nedávnej minulosti v prozaickej i veršovanej podobe sú súčasťou ľudovej slovesnosti. Tieto príbehy sú často zdrojom informácií o histórii regiónu a obsahujú i rôzne regionálne zvláštnosti, ktoré nie sú spracované v odbornej literatúre. Zbieranie a uchovávanie týchto príbehov by malo slúžiť ako zdroj regionálnych informácií i potenciálny podklad pre literárne spracovanie. Z dlhodobého hľadiska cieľom tejto aktivity je konzervačná funkcia - uchovávať ich aj pre budúce generácie. Vhodným kandidátom pre túto úlohu sa javia regionálne knižnice, čo súvisí s ich poslaním zhromažďovať, uchovávať a sprostredkovávať informácie o regióne. Na začiatok prinášame najúspešnejšie oživené príbehy, ktorými tvorcami sú detskí čitatelia z obecných knižníc okresu Košice-okolie.

Oživené príbehy 2010
Detskí čitatelia a pani knihovníčky z obecných knižníc okresu Košice okolie, ani v tomto roku nezaháľali. Po vyhlásení IV. ročníka regionálnej súťaže Oživené príbehy, pustili sa do zháňania reálnych i nereálnych tradovaných príbehov svojej obce.
V tomto roku sa o prvenstvo uchádzalo 23 mladých čitateľov zo 7 knižníc (Kysak, Čaňa, Seňa, Malá Ida, Veľká Ida, Družstevná pri Hornáde, Rozhanovce). Rozhodujúce slovo pri výbere troch najlepších príbehov mala riaditeľka Verejnej knižnice Jána Bocatia Dr. Klára Kernerová. Vyhodnotenie a odovzdanie cien „malým spisovateľom“ sa uskutočnilo na Obecnom úrade v Čani 4. novembra 2010.
Hoci bol už začiatok novembra počasie nás nesklamalo. Postupne prichádzali súťažiaci, niektorí v doprovode svojich tiet knihovníčiek a niektorí aj so starostami obce a dokonca aj s riaditeľmi škôl a učiteľmi. Všade vládla príjemná atmosféra a bolo cítiť aj trocha napätia medzi „mladými spisovateľmi“.
Aby napätie trochu poľavilo, na úvod nám čanianske deti pripravili pekný program, tančeky, ktoré s nimi nacvičila pani učiteľka Denisa Vaľová. Zahrali nám aj šikovné huslistky, žiačky ZUŠ pod vedením Klaudie Štofírovej. Po programe sa ujal slova starosta obce pán Michal Rečka, ktorý všetkých srdečne privítal a odovzdal slovo Dr. Kláre Kernerovej riaditeľke Verejnej knižnice Jána Bocatia, aby súťaž vyhodnotila a odovzdala diplomy a ceny.
Medzi najúspešnejšími sa umiestnil príbeh Utrápená Helenka, ktorý spracovala Katarína Ondrejčáková z Kysaku, na základe prerozprávania Andreja Olejníka. Ďalším úspešným príbehom bol Aby „neodišlo“ dieťatko, ktorý spracovala Nikola Gunglová zo Sene, na základe prerozprávania členiek klubu „Babinec“. A na treťom mieste sa umiestnil Milan Nohaj z Rozhanoviec, príbehom Lesné žienky, na základe prerozprávania Mileny Česlákovej.
Osobitnú cenu za prínos k mapovaniu regionálnej histórie dostal Damián Výrostko žiak ZŠ v Čani, príbehom Moje najkrajšie prázdniny, na základe prerozprávania Jána Juhásza. Súčasne s vyhodnotením, boli tieto príbehy aj prečítane. Okrem víťazov, z diplomov a odmien sa tešili všetci, ktorí sa tejto súťaže zúčastnili.
Záver nám spríjemnili čanianske ženy v krojoch, ktoré nám zaspievali čanianske pesničky a spolu s pani Oľgou Džundovou knihovníčkou obecnej knižnice - pripravili chutné občerstvenie. Aj ostatným Čaňančanom ďakujeme, cítili sme sa tam výborné. A o rok do videnia na ďalšom stretnutí pri vyhodnotení už 5. ročníka Oživených príbehov.
Kveta ČUMOVÁ

VÍŤAZNÝ PRÍBEH - UTRÁPENÁ HELENKA

Tento príbeh mi porozprával môj dedko.

V dedine žila jedna veľmi pekná dievčina, ktorá bola nielen pekná, ale aj bohatá. Mládenci išli na nej oči nechať. Nejednému z nich pobláznila hlavu. Keď mala tak sedemnásť – osemnásť rokov, rodičia jej začali hľadať vhodného ženícha. Vhodného nie krásou, ale bohatstvom, ako to v tých časoch bolo. Rodičov nezaujímalo, či ich dcéra ľúbi toho mládenca a či je pre ňu vhodný aj vekom. Zaujímalo ich hlavne to, či má majetky, polia, lúky, ktoré by sa mohli dať dokopy a tým majetok zväčšiť.
A tak to bolo aj v prípade mladej krásavice Helenky. Rodičia čoraz častejšie pozývali do ich domu obstarožného starého parobka Feriho, ktorý mal veľký majetok, polia, kone, kravy. Nič nedbali na to, že ich Helenka má osemnásť rokov a Ferimu do štyridsiatky chýbal rok. Okrem toho bol tlstý, zanedbaný a hlavne rád sa pozrel na dno pohárika. Helenka ho nemohla ani vidieť, ale čo mala robiť proti vôli rodičov? Ona v srdci nosila milého, mladého šuhaja Janka, o ktorom zase nechceli počuť jej rodičia. Že prečo? Nuž bol chudobný, žil sám s matkou, lebo otec mu zomrel, nemali nič, mama chodila slúžiť do kaštieľa a po večeroch šila ženám v dedine blúzky, sukne a podobne. Takto si zarábala na chlieb pre seba a syna. Ale Janko bol dobrý, milý chlapec.
Ako áno, ako nie, rodičia donútili Helenku vydať sa za Feriho. Vybavili ohlášky, chystali svadbu. Tešili sa, len Helenka chodila ako vymenená, akoby duša chodila do nej spávať. Tajne sa stretávala s Jankom, ale vedela, že to asi dlho nepotrvá, lebo ona o dva týždne pôjde k oltáru. Aj Janko chodil so zvesenou hlavou, ako bez duše, smutný.
Po všetkých prípravách, prišiel deň sobáša. Helenka v svadobných šatách vyzerala ešte krajšie a vedľa nej ňou nenávidený Feri. Kráčali vo svadobnom sprievode ku kostolu na sobáš. Janko zobďaleč sa prizeral na svoju milovanú a smútil. Počas svadobného obradu, keď sa kňaz opýtal Helenky, či je jej rozhodnutie slobodné a či chce vstúpiť do manželského zväzku, Helenka skríkla: „Nie! Nie!“ a zutekala od oltára von z kostola. V kostole nastalo chvíľu ticho, všetci na seba pozerali. Po precitnutí vyšli z kostola a podľa závoja, ktorý našli na cestičke smerom k lesu, vytušili, že mladá snúbenica ušla asi do lesa. Vybrali sa ju teda hľadať. Nad riekou v lese sa týčilo bralo. Tam dobehla Helenka spolu aj s Jankom, ktorý pri dverách kostola stál a sledoval obrad. Možno, že ju aj čakal, možno boli dohovorení, ktohovie. Ale isté je, že spolu ruka v ruke z toho brala skočili do rieky. Namiesto svadobných zvonov zaznel umieračik. O dva dni pochovali dvoch mladých ľudí, ktorých láska sa naplnila až po tejto tragédii, keď ich pochovali do jedného hrobu.
Ľudia toto bralo nazvali „Braltovská skala“ (mladuchina skala). Nie je dôležité bohatstvo, ale to či sa majú dvaja mladí ľudia radi, čiže vnučka moja, dôležitá je láska v živote,“ ukončil svoje rozprávanie dedko.
Spracovala: Katarína Andrejčáková - 9. ročník, Obec Kysak
Autor príbehu: Andrej Olejník - 77.ročný
Dátum získania príbehu: 6.9.2010
____________________________________________

Oživené príbehy 2009
Verejná knižnica Jána Bocatia v Košiciach vyhlásila III. ročník regionálnej súťaže pod názvom Oživené príbehy. V tomto roku sa o prvenstvo uchádzali mladí čitatelia z 10 knižníc okresu Košice-okolie (Kysak, Čaňa, Valaliky, Seňa, Malá Ida, Veľká Ida, Družstevná pri Hornáde, Hrašovík, Poproč, Bohdanovce). Vyhodnotenie a odovzdanie cien „malým spisovateľom“ sa uskutočnilo v Kultúrnom dome v Kysaku 26. novembra 2009. Tohtoroční víťazi: 1. Povesť – Simona Boháčová spracovala príbeh na základe rozprávania Márie Fabryovej (Družstevná p. Hornáde) 2. Začiatok baníctva v Poproči – Marianna Pavlišinová spracovala príbeh na základe rozprávania Anny Baníkovej (Poproč) 3. Fašiangové časy – Katarína Andrejčáková spracovala príbeh na základe rozprávania Ondreja Olejníka z Kysaku Osobitné ocenenie - Poľovačka - Barbora Riganová spracovala príbeh na základe rozprávania členiek klubu Babinec (Seňa)

Víťazný príbeh:

Povesť
Na výhone, tam pod brehom jest mlaka, ešče i vy dzeci znace ktorá. Staré ľudze, a i my keť sme buli malé sme ju volali uhynaca mlaka – bo še pod nohami uhynla jak perina a vera nikda nikto by nebol do tej mlaky vešol, i keby tam neznam jake bubaky buli rošli, každý še jej bal. Utorelo še, že nema dna. Ešče moja stará babka mi utoreli, že tam dakedy davno bula veľká karčma. A do tej karčmy še zhodzeli furmani zdaleka a ne lem furmani, ale vera šicke chlopi i parobci z valala a z calej doliny. Či v noco abo prez dzeň še s tamadz ozýval veľký spev a krik, dakedy až do Sokoľa bulo ten krik čuc. Chlopom tam dobre bulo, šak karčmarka i zo svojima dzefkami by jim bula dala šicko na švece, pokedy vidzela, že majú grajcare. A vera nejeden gazda tam zochabel nelen peneži, ale i kone, i poľo a nakonec i dom – šicko prepel v tej karčme. Keť še obačel, ostal holý i bosý a mohol isc po žobraňu.

Tak tam chodzel doraz každý dzeň i jeden gazdaz valala, Ďura še volala neraz prišol domu až ráno, keť už kohúty kikiríkali. Jeho žena poňho každý dzeň chodzela i zo svojima drobnýma dzecami a všelijak šumne volali oca domu, no von na to nič nedbal. Raz, keť zaš po neho prišli, ten Ďura še nazloscel – šak bol i poriadne spitý, začal bic ženu i dzeci a povyrucoval jich šických von. Vtedy jeho žena, z veľkého žaľu co jej bulo ľuto tých drobných dzeci, že jich ocec vyrucuje jak dajaké mačatá, zakričela - „bodaj by ši še i s calú karčmu pod žem prepadol za tote našo nevinné dzeci“. A vtedy lem tak mocne zadunelo, zahrimelo a pokedy še bedna žena spametala, neostalo z karčmy nič, calá še prepadla i s tyma co v nej buli. Nič po nich neostalo, len tota uhynaca mlaka. A ľudze zdaleka toto mesto obchadzali, nikto by nebol večar abo v noci išol na toto prekľaté mesto. Staré ľudze utoreli, že ešče dluho bulo v noci čuc krik a špev v Vyhona, jak by spopod žemi vychodzeli a švetlo bulo vidno blikac až v Kosceľanoch.

Raz tam nad totu mlaku oral jeden parobek podvečerom poľo – Marcin še volal. Bac še nebal, šak bol mladý, zdravý a mocný a kadzejaké babské pletky von nesluchal. Kedz še už dosc zocmelo, naraz lem začul veľký krik a špev, jak keť pijaci špevajú. Vtedy už mu bulo všelijak, ta lem zakričal na kone – hijo!, žeby frišnejši cahali.No kone šs z toho hluku a špevu, co še ozýval jak pod kopytami, splašeli a skočeliz teho brehu prosto do mlaky a s Marcinom. A veru tam i ostali kone i Marcin, lem koľcastyrčeli z mlaky. A vtedy tam prestal špeva krik, lem še ozývalo hijó, že až mrazchodzel po cloveku co to začul. Tak še i do neška tote žeme nad mlaku volajú Nad Marcinom. Tak to bulo s totu mláku na Vyhone a dobre zrobice i vy, kedz ju zdaleka obejdzece.

Spracovala: Simona Boháčová
Obec: Družstevná pri Hornáde
Autor príbehu: Mária Fábryová
Dátum získania príbehu: september 2009
_________________________________________________________________________

Oživené príbehy 2008
Vyhodnotenie 2. ročníka regionálnej súťaže sa za účasti autorov príbehov a pozvaných hostí konalo dňa 26. novembra 2008 v Obecnej knižnici Seňa.

Závisť má veľké oči, ale aj uši

Tento príbeh mi rozprávala moja babka. Stal sa v dávnej minulosti v našej dedine. V tých časoch dievčatá nosili kroje, ktoré boli veľmi pekne vyzdobené. Bohato zdobený kroj mala máloktorá dievka. Tie chudobnejšie si svoj kroj zdobili tým, čo mali doma. Napríklad mašličkami, korálkami, perličkami a mnohými inými ozdobami. Babka pri rozprávaní poznamenala, že si možno myslím, že závisť v jej časoch neexistovala. Že závisť je známa len v dnešných časoch. Ale nie je to pravda. A pokračovala vo svojom rozprávaní. V dedine žilo jedno chudobné dievča, ktoré si nemohlo tie čačky-mačky len tak dovoliť. Nemalo na to. Strašne závidelo dievčatám, ktoré mali nejakú novú ozdôbku. Za každú cenu sa chcelo vyrovnať ostatným dievčatám, aby sa jej neposmievali. Tá jej túžba prerástla do nekontrolovateľnej závisti. V tom čase zomrela jedna tetka v dedine. Dva dni po jej pohrebe spomínané dievča išlo podvečer na cintorín poliať kvety na hrobe svojej babky. Ten hrob bol vedľa čerstvého hrobu spomínanej tetky. Na hrobe boli čerstvé vence a kytice, ktoré boli ozdobené bielymi stužkami. Dievčina bez rozmýšľania postŕhala stužky z vencov a prisvojila si ich. Srdce jej horelo radosťou ako si svoje vrkoče ráno ozdobí, aj svoj kroj. Hneď v ten večer popríšivala stužky na košeľu, lajblik, parádne to bolo až, až.... Na druhý deň sa v tomto ozdobenom kroji prechádzala po dedine. Večer, keď sa zatvorila vo svojej izbe a išla sa vyzliecť, začula akýsi tajomný hlas: "Vráť to, čo ti nepatrí; vráť, čo ti nepatrí..." Nevidela nikoho, iba ten hlas. Vydesená vyšla na dvor, ale tam nikoho nebolo. Vrátila sa do izby a znova ten hlas. Dokonca mala pocit, že ju aj niekto šklbe, štípe. V tej chvíli postrhávala všetky tie stužky a odniesla ich na cintorín, na hrob, z ktorého ich vzala. Keď sa vrátila domov, bola už pokojná, nikto sa k nej neprihováral. Od tejto príhody sa závisť z duše dievčaťa vytratila. Babka mi ďalej hovorila, že to bol hlas zo záhrobia, ale ja si myslím, že to bolo svedomie dievčaťa, ktoré sa v nej ozvalo. Ale už nech to bolo ako bolo, ľudia by mŕtvym mali dať pokoj.
Alena Lišková, 9. ročník, Kysak
príbeh napísaný na základe rozprávania Anny Liškovej

Vystrašení cigáni

Môj dedko Ondrej mi veľmi rád rozpráva príbehy a príhody zo svojich mladých čias. Najradšej mám príhody o Cigánoch, o tom, čo s nimi oni - parobci vyvádzali. V päťdesiatych rokoch minulého storočia žili Cigáni vo svojich chatrčiach, v osadách vždy niekde za dedinou okolo vody. Bolo všeobecne známe, že sa veľmi boja, keď niekto z ich osady zomrie. Ak sa niečo také stalo, tak bolo zvykom, že do pohrebu všetci príbuzní i ostatní členovia z osady sedeli celý deň aj celú noc pri truhle mŕtveho. Vraj preto, aby sa na nich nebožtík nenahneval a nechodil ich po smrti strašiť. Nebolo tomu ináč ani vtedy, keď zomrel starý, vážený Cigán - vajda Béla. Podľa zvyku, keď sa zvečerilo, zišli sa malí aj veľkí pri Bélovej truhle. Malí driemali a tí väčší a dospelí hrali karty, popíjali pálenku, ba aj na husle zahrali obľúbené melódie nebožtíka. Parobci z dediny sa zišli po dennej robote v krčme. Keď sa krčmára pýtali, kde sú Cigáni, že ani jedného v krčme niet, dozvedeli sa, čo sa stalo. A roztopašní mládenci dostali nápad. Čo tak nastrašiť Cigánov. Slovo dalo slovo a plán bol na svete. Okolo pol jedenástej v noci vybrala sa partia šiestich mládencov do osady "za vodu". Najodvážnejší z nich - Matej vošiel do chatrče, kde sedeli osadníci okolo truhly. Obchádzajúc okolo truhly, vyjadroval svoj súcit s pozostalými a nebadane priviazal mŕtvemu o malíček ruky tenký povrázok, ktorý natiahol ku škáre chatrče. Za chatrčou čakali ostatní, ktorí ten povrázok vytiahli a čakali na vhodnú chvíľu. Matej popri potešovaní a vyjadrovaní svojho smútku nad stratou takého dobrého človeka ako bol Béla, podpichol hlavne starších, že kým Béla - vajda žil, nechceli ho poslúchať a teraz za ním plačú. Že on má dojem, že oni sú radi, že ho niet. Samozrejme Cigáni nechceli pripustiť, že Matej má pravdu. Tvrdili, že oni ho mali radi a keby bol medzi nimi, boli by veľmi radi. Matej znova vytiahol svoj tromf a pýtal sa ich, či poznajú vetu: "Aj mertvy by še v hrobe obracel". Pozerali naňho, nevedeli, čo tým myslí. A milý Matej len na to čakal. Hneď sa ujal slova: " Každý z Vás tu nad truhlou vypovie slová, že Bélu mal nadovšetko rád. Ak Béla uzná, že je to pravda, bude to v poriadku. Ale ak to neuzná, uvidíte, čo sa stane." Dosť dlho trvalo, kým sa našiel prvý odvážlivec, ktorý podišiel k truhle a povedal: "Belku, šak znaš, jak ja ce rad vidzel. Ta ozdaj me nebudzeš chodzic strašic..." Len čo to dopovedal, samopašní parobci potiahli povrázok a ruka sa pohla. Vraj, dedko mi hovoril, mala som to vidieť, čo v tej chatrči nastalo. Trma-vrma, chaos, krik, vresk, že Bela ožil. Samozrejme, mládenci sa rýchlo vyparili a na druhý deň musel pán farár presviedčať osadníkov, že to sa im asi od tej pálenky rozum mútil. No oni sa nedali a tvrdili, že na vlastné oči videli, ako Béla ruku dvihol. Od tohto zážitku sa ešte viac báli, keď niekto zomrel a nechceli ani okolo cintorína chodiť. Ja som nechcela veľmi dedkovi veriť, ale on skončil slovami: "Či už veríš, alebo nie, tak to veru bolo."

Katarína Andrejčáková , 7. ročník, Kysak
príbeh napísaný na základe rozprávania Ondreja Olejníka


Nevyrovnané účty

Počas chladných zimných večerov sme sa ako malé deti stretávali u našej prastarej mamy. Keďže býva hneď oproti nášmu domu, tak sme tam boli skoro stále. Okrem pozerania televízie a vystrájania sme si radi vypočuli aj rozprávky. V jeden večer, keď vonku zúrila víchrica a vypadol elektrický prúd, sme sedeli pri peci okolo prababky. Začala nám rozprávať príbeh, ktorý sa vraj stal kedysi dávno. "Deti" - začala prababka, "viete, kde je teraz kvetinárstvo?" všetci sme prisvedčili. "Práve tam kedysi dávno bývala židovská rodina a keďže chceli odísť do svojej vlasti za more, tak predali dom. Ale vraví sa, že za ten dom nedostali zaplatené. Nový majiteľ sa rýchlo udomácnil, ale čo sa nestalo." Zrazu prababička stíšila hlas. V miestnosti, kde sme sedeli svietili iba dve sviečky. Príbeh znova pokračoval: "Predstavte si deti, každučký jeden večer odkedy sa zmenil majiteľ, sa v okne prednej izby zjavil veľký biely pes. Postavil sa na zadné nohy a pozeral mĺčky do izby. Gazda, ktorý býval v tom dome mal jednu dcéru. Keďže bola veľmi zvedáva, tak v jeden večer vyšla von z domu a podišla k psovi. Začala sa mu prihovárať a chcela ho odohnať. Lenže ten pes sa ani len nepohol. Zrazu sa spustil silný vietor a nejaká neznáma sila odhodila dievča do veľkej vzdialenosti, že si až rozbila hlavu. Ráno utekal gazda pohľadať bývalého majiteľa a ten ich vystríhal, aby nikdy so psom nehovorili a nepribližovali sa k nemu, aby sa nestalo ešte väčšie nešťastie a že všetko sa to skončí ak mu zaplatia za dom takú sumu, aká mu prináleží." Starká zrazu prestala hovoriť a zhasla sviečky. "Ááá," všetky deti sme skričali od strachu. Odkedy som počula tento príbeh, tak vždy keď idem okolo toho domu, radšej prejdem na druhú stranu ulice. A hoci už nie som malé dievčatko, aj tak mám zimomriavky na chrbte, keď tam vidím nejakého psa. Avšak vždy si spomeniem, že stále si mám dávať pozor, aby som nikomu nič nebola dlžná.

Denisa Kosztyuová, Valaliky
príbeh napísaný na základe rozprávania Vilmy Kacvinskej