VKJB Foto a video galériaJaponsko

Japonsko

V klubovni na Terase cestovateľka predstavila Japonsko  - Hry božskej  Fudži   s pani Milkou

Legendárna japonská hora Fudžijama zvábila k rozšírenej hre na skrývačku  už milióny   turistov z celého sveta. Vlani v septembri  aj  pani Emíliu Verbovú z nášho cestovateľského klubu. Skúsená svetobežníčka mala  túžbu, zhodnú s väčšinou návštevníkov tejto ázijskej krajiny – chcela vidieť  magickú   horu Fudži. V plnej kráse. Prišla však v septembri -  čase, keď je  Fudži turistom   neprístupná - návšteva je povolená iba dva mesiace v roku.

Bájna hora do polovice v bielom  oblečení, na čo nadväzuje  lesná zeleň,   sa občas milostivo „povyzlieka“ z mrakov a nechá sa obdivovať, aby vzápätí na dlhé hodiny  úplne zmizla.

Keď  tieto  schovávačkové  hry s Fudži približovala pani Milka  vo  Verejnej knižnici Jána Bocatia vo vynovenej  a preplnenej  študovni pobočky v Bielom dome na Terase podvečer dňa  16. januára t.r.  členom  knižničného Cestovateľského klubu a  vtipné rozprávanie poprekladal peknou prezentáciou a fotografiami. A detailami cesty, vrátane konštatovaní: celú Fudži som  v ten deň nevidela...

V  Tokiu i na  jednotlivých ostrovoch však videla  veľa iných  atrakcií -  záhrady cisárskeho paláca, múzeá, galérie, pamätníky, národné parky,  folklór, vidiek ale aj  chýrnych chlapíkov na  perónoch staníc v bielych rukavičkách , ktorí cestujúcich  tlačia do  slávnych japonských vlakov.

Aj pani Milka, ktorá cestovala so synovcom si, samozrejme, o krajine vychádzajúceho slnka mnohé naštudovala už doma,  napokon aj naša knižnica ponúka vo fondoch  mnohé kvalitné  bedekery . Ibaže, na cestovaní je čarovné práve to, čo v bedekeroch nebýva – a tak  napríklad  ani ona  nebola pripravená na to, že pri návšteve cintorína obetí vojen treba  rešpektovať prísny zákaz fotografovania, kráčať v hlbokom tichu, pri  hroboch sa ukloniť – a zvučne tlesknúť do dlaní. Ani  na to, že  na hotelovej recepcii treba hľadieť  personálu do očí a pas podať oboma rukami, resp. že po skončení  atraktívnych  ukážok bojových umení sa po produkcii  načim postaviť do  dlhého radu, hoci nevedela prečo. Dopredu nedovidela a tak a s napätím čakala, čo tí bitkárski fešáci v čiernom  predvedú na rozlúčku. Je z toho pekná fotodokumentácia – superobrázok pani Milky so sympatickým bojovníkom na pamiatku. Pózovali  jej aj väčšie ryby – v obrovskom akváriu. Aj   posvätné jelene v národnom parku, za ublíženie ktorým bol v minulosti dokonca trest smrti. Paroháči sa  bez obáv pohybujú medzi návštevníkmi a jeden k pani Verbovej  prišiel naozaj „dôverne blízko“ . S prozaickou túžbou: ochutnať kvalitu  stredoeurópskej vetrovky...

„Bola som veľmi zvedavá na japonskú kuchyňu a nesklamala ma – prevládali jedlá zo zeleniny, v ponuke nechýbala ryža, hlavne veľa druhov  sushi, chutili polievky – dominovali  najmä ryby na tisíc spôsobov, pestrá bola i ponuka nápojov,“ rozprávala pani Verbová. Japonské gastronomické špeciality na obrázkoch  vyzerali lákavo – a keďže autorka prezentácie nevynechala ani   snímky  vzorne udržiavaných  políčok a záhrad, odkiaľ   zdravé špeciality z japonského vidieka pochádzali , mnohí  pochopili, prečo väčšina  Japoncov nemá problémy s nadváhou.

Pre  návštevníkov  z Európy i USA je frekventovanejším problémom  komunikácia s Japoncami – anglicky hovoria nanajvýš v hoteloch a ani zrozumiteľnejších nápisov Košičania veľa nevideli. Synovec  pani Emílie je však, rovnako ako jeho teta  skúsený  prezieravý svetobežník  a doma si naštudoval  nielen význam  japonského písma ale naučil sa  i najzákladnejšie frázy.

“Bola to veľká výhoda, dokázali sme trochu  s domácimi i komunikovať a oveľa  cieľavedomejšie vyhľadávať zaujímavé lokality,“ informovala na stretnutí cestovateľov pani Verbová.

Len hora Fudži „nechcela“ rozumieť. Tu, keď bola pani Milka vo vlaku, zvodne  ukázala veľký kus  bieleho “trička“, od  mosta v Tokiu bola vidieť takmer celá ibaže   si nasadila biely kalap z mrakov...

„Dnes už viem, keďže som Fudži nemohla vidieť celú - ak to bude len trochu možné,  raz sa  za ňou do Japonska vrátim,“ prezradila  cestovateľka Emília Verbová v závere vydareného podujatia Cestovateľského klubu pri našej knižnici.

A uznanlivý potlesk účastníkov  zaujímavého stretnutia bol za  interesantné rozprávanie  pani Verbovej zaslúženou odmenou. Ale vari aj  súhlasným stimulom,  aby to  sympatická pani Milka  niekedy  ešte skúsila - veď raz si to bájna hora Fudžijama  azda rozmyslí...

Fotografie: E. Verbová

Text: Eva Bombová